Básne

 

 

Home Up

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Válek 

Prévert

Vrána

 

Si krásna ako more ako Zem

Pred dobou keď sa človek začal rozmnožovať

A jednako si žena

Si krásna ako vietor

Čo sa vidieť nedá

Si krásna ako večer

Ako ranná zora bledá

Si krásna a nie si sama

Si krásna v strede krásavíc no v rade

Krásavíc nie si hviezda

Si jedna z oných krásnych žien

Si moja

A jednako mi nepatríš

Ale si pustý ostrov jediný

Kde mohol by som s tebou žiť

                                (Jacques Prevert)

 

Do knihy lásky, chci psát stránku pustím se smele, do románku

Najdu si místo kde to chladí

tam touhu skryju do kapradí

Co se stane

to z nás asi nikdo netuší

snad budem hrát telohrátky

dneska o duši 

Nosím si v kapse čistý list

Z hlavy z nej budu verše číst

Chci te pít jako kalich vína

než usnu spánkem čeledína

 

Pak v rozorvané posteli počkám

co láska nadelí

Zdá se mi, že chceš vonet k ruži

já 

toužím laskat tvoji kuži

ty

 mosžná cítíš v sobe vinu

já 

se chci topit ve tvém klínu

a oba

víme, každý v sebe,

že pravdy jsou a budou obe

 

Snad naskočí ti husí kuže

Tvuj kín je pro mne rudá ruže  

Když mi pujčíš svoje telo

budu si s ním hrát

Já ti pujčím svoji duši

To je kamarád

 

To je neco,co te v ničem nezkruší

To co píšu

není asi vubec

 pro uši

 

Když mi pujčíš svoji duši

tak ti pujčím telo

Mužeme si popujčovat 

co by se nám chtelo

 (báseň: Pavel Vrána)

 

 

 

 

 

 

JESENNÁ LÁSKA

 Láska je srašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,
 no ten, čo ľúbil sklamal sa a ten, čo  sklamal, ľúbi

 Prach dlhých, smutných, letných dní na staré  lístie padá,
 poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.


 Tak každoročne v jeseni svetlá sa tratia z duše
 a človek, koník túlavý, od srdca k srdcu
kluše


 a pre každé chce zomrierať, žiť nechce pre nijaké,
 chcel by mať jedno pre seba; je mu to  jedno, aké.


 Možno že iba obrázok a možno tôňu iba.
 No pred cieľom sa zastaví:Komu zas srdce  chýba?


 Zo všetkých mojich obrázkov mámivý ošiaľ  stúpa;
 bola to láská?     Sklamanie? 

Aj láska bola hlúpa,
 veď chcela všetko naraz mať a všetko naraz  stráca.


 Koľko ráz v noci májovej hľadeli do mesiaca,
 no máj im málo šťastia dal a krátke bolo leto.


 Len jeseň, tá vie o všetkom, a jeseň nepovie to.
 Šla zima dolu údolím a niesla odkaz máju:
 túžieval, čakal, dočkal sa, odišla, nepozná ju.


 Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,
 no ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo  sklamal, ľúbi.


 Prach dlhých, smutných, letných dní na staré
 lístie padá,
 poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.

                                                                 (Miroslav Válek)